Životný štýl udržateľnosti, udržateľnosť životného štýlu
1. O udržateľnosti
Idea udržateľnosti sa stala za posledné roky v západných krajinách univerzálnym trendom. Do všetkých politických programov sa dostalo udržateľné bývanie, ekonomika či manažment. Napriek tomu, že formulácia "trvalo udržateľný rozvoj" predstavuje principiálny paradox, stala sa (so všetkým čo predstavuje) obeťou obchodu, teda konzumu. Výsledkom je vysoký dopyt po ekologických, energeticky úsporných či vôbec udržateľných riešeniach problémov vo všetkých spoločenských sférach. Hrozí však, že sa tieto riešenia stanú samoúčelnými. Ich výsledkom bude krátkodobá záplata lokálneho symptómu širšieho problému a nie dlhodobá stratégia s cieľom vyliečiť naše ekologické choroby.
Pojem "trvalo udržateľný rozvoj" predstavuje prakticky nerealizovateľný status quo. Napriek tomu sa stal argumentačným nástrojom vysokých predstaviteľov priemyslu, energetiky či politiky. Energetická úspornosť sa tak stáva súčasťou nášho každodenného života. Výrobcovia stavebných materiálov ponúkajú produkty a riešenia pre nízkoenergetickú architektúru a samotný trh s nízkoenergetickými či pasívnymi domami a bytmi sa už rozbieha. Nie je rozhodujúce či sú v pozadí idealistické motívy, alebo chladná kalkulácia. Má však zmysel naďalej stupňovať preteky v znižovaní energie na vykurovanie domov a bytov? Pokiaľ ďalšie znižovanie nie je v kontexte celkového energetického režimu a spôsobu života, tak je samoúčelné. Nakoľko je tento tlak na energeticky úsporné riešenia všetkého druhu efektívny aj z pohľadu globálneho? Ak má byť cieľom globálne ekologické zlepšenie tak sa toto znižovanie musí stať súčasťou vyššieho princípu spôsobu života.
2. Argumentácia
Dnes už "starý dobrý" trojlitrový dom (spotreba energie na vykurovanie 30 kWh/m2 za rok) pri 100 m2 vykurovanej plochy spotrebuje 300 l vykurovacieho oleja za sezónu (1 liter vykurovacieho oleja zodpovedá približne spotrebe 10kWh/m2 za rok). Pri skoku do kategórie pasívnych domov ušetríme za sezónu polovicu, teda 150 l. Predstavuje to zhruba 3.000 km prejazdených autom pri spotrebe 5 l/100 km. Ak dochádzame denne do práce 15 km, spotrebujeme úsporu za 100 pracovných dní, teda za 5 mesiacov. Pri dennom jazdení 100 km minieme úsporu za 30 dní. Ideálne 3-litrové auto má rovnakú spotrebu na 100 km, ako 3-litrový dom na m2 vykurovanej plochy za sezónu. Majiteľ domu minie 300-litrovú sezónnu spotrebu na kúrenie za 10.000 km. Je to ročný priemer obyčajného smrteľníka. Teda vykurovanie malého úsporného domu a ročná spotreba veľmi úsporného auta sú približne ekvivalentné.
Napriek nesporným kvalitám nízkoenergetickej architektúry v súvislosti s konceptom udržateľnosti bude v istej celkom reálnej situácii snaha dosiahnuť štandard pasívneho domu pre investora nezmyslom, keďže ušetrenú energiu spáli v krátkom čase na iné (celkom bežné) účely. Neuvedomovanie si tejto skutočnosti má za následok paradoxné kombinácie, napríklad:
- Pasívny dom s obyvateľmi dochádzajúcimi denne desiatky kilometrov do práce autom (v okolí Bratislavy nie je dochádzková vzdialenosť do 50 km výnimkou)
- Pasívny dom so záhradným grilom (neefektívna spotreba grilu sa môže blížiť spotrebe pasívneho domu)
- Obžerstvo je aj nadmerná spotreba energie, mala by sa radiť k ekologickým hriechom
3. Od individuálneho ku globálnemu pohľadu
Nižšie náklady v domácnosti síce čiastočne prispejú k zlepšeniu globálnej situácie, ale pre rozsah úspor na úrovni mesta, štátu, je rozhodujúci podiel nízkoenergetických a pasívnych domov z celkového počtu bytov. Nepomôže zopár bytových domov v pasívnom štandarde, o sporadicky sa vyskytujúcich rodinných domoch nehovoriac. Jednotlivý dom zlepší ekonomiku a svedomie jednej rodine, cieľom je ale globálne zlepšenie stavu. Zopár bytových a rodinných domov neovplyvní kvalitu klímy, potrebujeme zmeniť kvalitatívny charakter mesta smerom k Ecocity, SolarCity. V tejto mierke sa relevantne zníži spotreba energie, keď odbúrame jednu elektráreň, tepláreň, zníženie produkcie emisií sa už dá zaregistrovať. Preteky smerom k nulovému domu sú dobré pre architekta, projektanta, ako reklama, a tiež pre podporu ekologického vedomia populácie. Kvantitatívny prínos sa zatiaľ stráca vo všeobecne nepriaznivej štatistike.
Pri "solárnom meste" musíme v konečnom dôsledku sledovať potrebu a spotrebu energie na obyvateľa, na druhej strane sa budeme zaoberať mestom ako celkom, systémom. Ecocity nesmie byť extenzívne zastavané, plocha na výstavbu odoberá disponibilnú plochu na fotosyntézu pre výrobu biomasy, úspora plochy je teda ekologická.
Je ilúziou myslieť si, že obyvatelia mesta platia len za to, čo spotrebujú doma. Hromadná verejná doprava musí predstavovať natoľko kvalitnú ponuku, aby motivovala ľudí nepoužívať vlastné autá. Cestovať MHD, vlakom, autobusom sa musí vyplatiť a zároveň byť pohodlnejšie ako jazdiť autom. Energetický režim mesta musí veľmi jemne dolaďovať mieru centralizácie a decentralizácie výroby, transformácie, recyklácie a distribúcie energie. Úplná decentralizácia nie je ekonomicky najefektívnejšia, na druhej strane potrebujeme mať garantovaný spravodlivý systém platenia za reálnu spotrebu. Spravodlivo sa bude musieť rozpočítať energetická náročnosť obecných - mestských služieb, osvetlenie, čistenie ulíc, polícia, dotácie MHD a inej infraštruktúry.
4. Životný sloh Karla Honzíka alebo "udržateľný" človek
Karel Honzík sa udržateľnosťou zaoberal už v 40-tych rokoch 20.storočia. Vo svojej knihe "Co je životní sloh" predstavuje "životné spôsoby", ktoré považuje za spojivo medzi človekom a jeho životným prostredím (v zmysle akéhokoľvek prostredia, ktoré nás obklopuje). Definuje ich takto: "Je to souhrn pracovních a biologických vztahů mezi lidmi, všeho společenského jednání i vědomí lidí" [1]. Životné spôsoby človeka teda súvisia s prostredím, v ktorom sa uskutočňujú. Vedomá kultivácia životných spôsobov a životného prostredia vedie k "životnému slohu", ktorý predstavuje ich vyššiu formu organizácie. Ak budú životné spôsoby človeka vo vzťahu k životnému prostrediu jednotné, bude aj životný sloh našej spoločnosti jednotný.
Nakoniec Karel Honzík nebol vo svojich úvahách ďaleko od možnej vízie budúcnosti našej spoločnosti. Všetky globálne nástroje udržateľnosti by totiž mohli byť neúčinné (či krátkodobé), pokiaľ sa nepodarí vytvoriť udržateľnú spoločnosť či "udržateľného" človeka. Naše životné spôsoby budú musieť byť vedome pestované v duchu udržateľnosti, aby sme dosiahli v tomto smere jednotu aká je vlastná práve slohu. Preteky v komerčnom tlaku na nízkoenergetické riešenie časti bývania budú pre globálne zlepšenie zanedbateľné. Naopak energeticky úsporný životný scenár (životné spôsoby) jeho obyvateľov dovolia vykročiť jednotne cestou udržateľnosti.
Honzík ďalej kritizuje stav, kedy vecné prostredie (súhrn všetkého čo človek vytvára či kultivuje) nie je jednotne utvárané. Teda neexistenciu celkovej koncepcie riešenia vecného prostredia. Tento stav si vysvetľuje rozštiepením ľudskej spoločnosti na množstvo špecialistov, ktorých znalosti sa často končia na hranici vlastnej profesie. Človek už nerozumie ani veciam vlastnej spotreby, potrebuje návod na použitie. Výsledkom je aj energetická nevedomosť (negramotnosť) spotrebiteľa energie, ktorými sme všetci. Človek stratil priamu, hmatateľnú skúsenosť s energiou. Trochu opakovania z fyziky: 1J=1Nm. Ak zodvihneme 1 kg do výšky 1 m, spotrebujeme energiu približne 10 J. Ak debničku piva vynesieme do výšky troch podlaží, zvýšime jej potenciálnu energiu o 1 500 J. Spomenutý 3-litrový dom so 100 m2 vykurovanej plochy spotrebuje za sezónu 3 000 kWh = 10,8 GJ, teda 1 080 ton treba zodvihnúť do výšky jeden kilometer. Kocku vody s hranou 10 metrov do výšky viac ako dvojnásobku Petronas towers. Alebo 10 000 výkonných horských nosičov nesie metrákový náklad do výšky 1 000 metrov. To dokáže 300 litrov vykurovacieho oleja. Skúsme si porovnať náklady... alebo sa v predstave preniesť do histórie, keď bola k dispozícii len energia svalov.
V knihe "Z tvorby životního slohu" už Karel Honzík predpokladá návrat k slohovosti, pričom nasledovať by mal podľa neho sloh biotický či bioplastický. Môžeme predpokladať, že ak spoločnosť bude chcieť dosiahnuť globálne ekologické zlepšenie, bude jej správanie musieť niesť stopy slohu. Nezaobídeme sa ani bez primeraného étosu. Tu je užitočná tretia formulácia Kantovho kategorického imperatívu: "Konaj tak, ako by ľubovoľná osoba mohla chcieť, aby konali všetci" [4].
5. Osobné energetické certifikáty
Aký je teda pomer spotreby energie na bývanie, výrobu produktov a dopravu v priemete na jednotlivca? Fiktívnu odpoveď na túto otázku ponúka hypotéza osobných energetických certifikátov (OEC) každého spotrebiteľa a občana. OEC by mali v konečnom dôsledku rozhodujúco prispieť k zvyšovaniu "energetickej gramotnosti" každého občana tejto planéty. Takýto certifikát a jeho neustála a nekompromisná prítomnosť na každom kroku predstavuje pre človeka najlepšiu "školu" udržateľnej životnej alternatívy.
Nadviažeme na úvod. Ak sledujeme rozdiel medzi 20 a 15 kWh/m2 za rok, abstrahujúc od zjednodušenia koncepcie vykurovacieho systému a potenciálom pokrytia obnoviteľnými zdrojmi, ide o 50 l nafty za rok, teda nádrž auta strednej kategórie. Pri dennom dochádzaní 15 km (15 + 15 km) minieme rozdiel za 33 dní. V istej celkom reálnej situácii je úspora takmer zbytočná. Pri zmene životného scenára sa dá viac energie ušetriť inde a ľahšie ako na kúrení. Rátame tu metre štvorcové a auto ako celok, ak v dome žijú 4 ľudia a autom jazdia dvaja, bilancia pri prepočte na osobu sa diferencuje, "osobný energetický certifikát" bude rôzny.
Vila s 250 m2 vykurovanej plochy a malý rodinný dom s plochou 100 m2 pri štyroch obyvateľoch by v tomto parametri zaznamenal 2,5-násobný OEC rozdiel. Pre porovnanie: "Céčkový", normu spĺňajúci dom a dom s pasívnym štandardom prináša 6-násobný rozdiel. Ak skombinujeme obidva nepriaznivé vstupy, máme 15-násobný rozdiel tohto podielu na OEC.
Okrem toho nie je jedno, či pojem tepelnej pohody spájame s pobytovou teplotou 20 alebo 26°C. Jeden stupeň tu znamená cca 6 % nárast spotreby, osobná preferencia sa tvrdo premietne do hodnoty OEC. K "nízkoenergetickému" životnému štýlu bude patriť aj jednoduché poznanie, že v zime je chladno a v lete teplo. Doma treba byť v zime vo svetri a v lete dodržiavať pitný režim.
6. Čo bude OEC obsahovať?
Teda moje OEC bude obsahovať: koľko zjem, koľko sa sprchujem, koľko tepla na kúrenie na mňa pripadá, koľko riadu sa musí kvôli mne umyť, koľko sa musí kvôli mne prať, koľko sa kvôli mne varí, aj keď toto teplo rekuperačne využijeme, koľko sa vozím autom, koľko nalietam kilometrov, koľko spálim plynu, či dreva pri grilovaní, koľko pozerám TV, aký veľký výkon mrazničky na mňa pripadá (aj keď mraznička je relevantný zdroj tepla, "vyrobí viac tepla ako chladu"), aký veľký trávnik kosím, koľko vysávam, aké elektrospotrebiče používam pri mojom hobby, koľko si suším vlasy, koľko žehlím, či si robím toasty na raňajky, koľko zlatých šperkov nosí moja manželka (...majú vysoké MIPS [2]).
Najhorším plytvaním energie budú samozrejme posilňovne, zvyšovanie potenciálnej energie činiek a iných závaží, premáhanie odporu bicyklov a expanderov... [3]. Ideálom s najlepším OEC je občan bývajúci v ekologickom pasívnom dome, chodiaci do práce pešo, resp. na bicykli, podľa možnosti vegetarián mierne tepelne upravujúci stravu, len sporadicky cestujúci na dlhých trasách, ktorý sa umýva studenou, prípadne vlažnou vodou...
Z obchodu poznáme pri potravinách energetický obsah hotového výrobku, zaujímavejší by bol vstupný energetický obsah potravín. Kalorické tabuľky hovoria o príjme energie. Vegetariáni sú v tomto smere zrejme lepší, spotrebujú len výsledok fotosyntézy s malou pridanou energetickou hodnotou. Mäso v sebe koncentruje viac energie, ale pri "zušľachťovaní" rastlinných bielkovín na živočíšne, sa veľa primárnej energie stratí.
Predstavme si, že každá osoba bude mať preukaz, kde sa budú nahrávať všetky údaje o spotrebe energie: nákupy potravín, plynu, benzínu, nafty, pri kúpe letenky sa zaznamená spotreba paliva v lietadle, pri cestovaní železnicou tiež. Priamo sa bude dať evidovať každé použitie MHD. S osobnými kvótami budeme obchodovať ako dnes krajiny s kvótami CO2. Nízkoenergetický životný scenár bude "in", "trendy", plytvanie bude spoločensky neúnosné.
7. Životný štýl udržateľnosti
Udržateľnosť sa napriek svojej vnútornej opodstatnenosti, podriaďuje globálnej politike exploatácie. Bude potrebné ju zbaviť jej dominantného ekologického rámca a začať ju vzťahovať najmä na človeka a jeho túžbu bývať (či prebývať - podľa M. Heideggera) na tomto svete ako ľudská bytosť. Našou prioritou by malo byť udržiavanie podmienok ľudskosti v rámci nášho životného prostredia. Takto udržateľnosť chápali vyspelé kultúry naprieč tisícročnou históriou. Potom základom udržateľnej spoločnosti bude "udržateľný" človek, nie udržateľné technokratické riešenia. Iba človek, ktorý je schopný v sebe pestovať potrebu ľudskej udržateľnosti, dokáže v jej duchu udržiavať a kultivovať svoje životné prostredie (predstava sveta bez človeka nedáva zmysel, existujeme len vo vzťahu k vedomiu a sebauvedomovaniu...). Súčasne však platí téza profesora Josepha A. Clarka, ktorý dostal čestný doktorát STU ...voľne: "Nie je pravda, že malé činy v súčte dajú veľký výsledok, veľké ciele potrebujú veľké činy". Pôvodca hypotézy, neskôr teórie Gaia, James Lovelock, svoju poslednú knihu "Gaia vrací úder" [6] venuje v podstate otázkam spôsobu života. Veľké ideály, technológie, ilúzie, obchod či každodenný život nakoniec u Lovelocka vyúsťujú do predstavy udržateľného ústupu.
Životný štýl, životný sloh, spôsob života sa vinie históriou v rôznych kontextoch. V konečnom dôsledku sú nakoniec všetky prekryté morálkou a etikou. Na potrebu revízie životného štýlu poukazovali už v 70-tych rokoch 20. storočia protagonisti etiky zodpovednosti Hans Jonas, Karl-Otto Apel, Emmanuel L?vinas, Hans Küng [4]. Možno najkrajšie to sformuloval Arnold Toynbee ešte skôr: "Naši nenarození potenciální nástupci nemohou hájit své zájmy. Jejich obhajobu musíme vznést sami, neboť my a jedině my z těch všech, kdo odešli a kdo ještě mají přijít, nyní žijeme, a tedy nyní neseme zodpovědnost za udělené správcovství živočišného druhu, jehož jsme momentálními představiteli" [5].
8. Záver
Začíname byť presýtení poplašnými ekologickými správami o konci sveta prichádzajúcimi z odborných či politických kruhov, presýtení neustálym nariekaním nad nedisciplinovanosťou pri zavádzaní technologických opatrení na ochranu globálnej ekológie (ako používanie emisných filtrov, recyklácie, triedenia odpadov či emisnou politikou). Ich výsledkom je prinajlepšom zmiernenie negatívnych dopadov na životné prostredie, ktoré už predtým spôsobilo naše nerozvážne (neetické) konanie. Sme presýtení aj mierou a nástojčivosťou aplikácie udržateľných technológií pre zvyšovanie energetickej efektívnosti budov. Ďalšie stupňovanie týchto "pretekov" sa začína vymykať globálnemu kontextu a stáva sa pozitívnym skôr pre marketing spoločností, ktoré tieto technológie na trh prinášajú.
Prechádzame dnes fázou ekologického uvedomovania sa, ktorá so sebou prináša prvé "udržateľné" riešenia. Zvykli sme si, že sú to riešenia technologického charakteru a že sa týkajú najmä makro ekonomiky, priemyslu či politiky. Evokujú tak dojem, že riešenia gradujúcej ekologickej krízy idú akoby mimo nás. Iste... veda a moderné technológie budú čoraz dôležitejšie pri riešení globálnych ekologických otázok, ako napríklad koniec fosílneho veku, globálne otepľovanie, emisie CO2, rapídny nárast populácie či neschopnosť našej planéty naďalej pre nás udržiavať podmienky na prežitie.
Rozhodujúce zmeny nevyhnuté pre ochranu našej civilizácie (tak ako ju poznáme dnes) zasiahnu každého z nás, pričom technológia bude mať potenciál prinajlepšom zmierniť ich dopady na náš životný štandard a našu slobodu. Budeme musieť zmeniť náš životný štýl, naše životné spôsoby. Budeme sa musieť vzdať luxusu nevšímavosti a ľahostajnosti, na ktorý sme si v každodennom živote zvykli a ktorý sme postavili (snáď nevedomky) pred kvalitu nášho životného prostredia. Budeme musieť skorigovať naše sociálne a materiálne ciele. Tieto zmeny zasiahnu náš každodenný život, naše súkromie, našu morálku a budú apelovať na našu etiku zodpovednosti.
Budeme musieť ustúpiť.
9. Literatúra
1) HONZÍK, K.: Z tvorby životního slohu. Praha - NPL, 1965, 292s., s.9.
2) Podľa Schmidta-Bleeka, napr. In: VON WEIZSÄCKER, E.U., LOVINS, A., HUNTER LOVINSOVÁ, L.: Faktor four (Faktor štyry). Praha - MŽP ČR, 1996.
3) Napríklad Stairway to sustainability, http://metabolicenergy.com/
4) Kolektív autorov: Dejiny etického myslenia v Európe a USA. Bratislava - Kalligram, 2008, 896s., s.349, 675-713.
5) Kolektív autorov: Velké postavy západního myšlení. Praha - Prostor, 1999, 712s., s.616.
6) LOVELOCK, J.: Gaia vrací úder. Praha - Academia, 2008, 200s.
V príspevku bol použitý text: ŠPAČEK, R., KRAJCSOVICS, L.: Preteky, alebo vyšší princíp? Hypotéza osobných energetických certifikátov. EUROSTAV 3, 2009, s.24-27.
Prezentace ve formátu PDF ke stažení
In the last few years, the concept of sustainability has become a universal trend in the Western countries. All political programs include sustainable housing, economy or management. Although the expression “sustainable development” is in itself a fundamental paradox, it (and everything related to it) has become a victim of the market, or more specifically, of consumerism.
